Citáty na tému dotyk

„Či nie je tak, že láska môže byť iba ľahučký dotyk duší?“

„A nezabúdajte, že zem sa teší dotyku vašich bosých nôh a vietor sa túži pohrávať s vašimi vlasmi.“

„Pri dotyku lásky sa stáva básnikom každý.“

„Bolesť ako imanentná danosť nemôže človeka vyradiť ani zo seba samého, ani z toku spoločného nažívania ľudí. Žiť znamená v určitej forme vždy trpieť. Utrpenie patrí k životu ako noc ku dňu. A niektorý život dostane tvorivý akcent až pri dotyku s bolesťou, chorobou, so smrťou. Niekto sa až vtedy stane evidentným, keď trpí, ba keď zomrie.“

„Matematicky vzaté je bozk to, čo dostaneme, keď vydelíme dotyk pier dvoma.“

„Vy muži nechápete rozkoš z pohľadu, z dotyku ruky. Ale čo sa mňa týka, prisahám, že keď počujem tvoj hlas, cítim takú hlbokú, zvláštnu blaženosť, že by ju nenahradili ani tie najvášnivejšie bozky.“

„Vo chvíli keď prídeš o niečo,ťa potešia aj najmenšie dotyky, slová a láska.
Všetko náleží od druhu komunikácie a porozumení.“

„Pobozkaj ma nech to není len sen. Nežne si ma priviň nech viem že ty patrím. Moje pery sa začnú chcieť od rozkoše a moje telo reaguje a rozbúrené more. nenechaj ma Zlatko rozpadnúť sa od rozkoše. Moje telo reaguje na tvoje rovnako no moje telo je celé rozlámané na kúsky od tvojich dotykoch no cítim Zlatko že necháš to tak že vášeň bude silnejšia. Ocitla som sa v svetle rozkoše kde moje telo sa celé rozpadá na kúsky. Tvoja sladká Sue je mokrá. Tvoje telo sa domňa vpija ako had nenechaj ma Zlatko čakať vieš že rozkoš sa rozláme“

„citit dotyk tvojich pier po tom tužim to mi ver, ak maš na to isté chuť tak mi prezvoň papa cmuk“

„Práca, rovnako ako láska, je najintímnejší dotyk s vesmírom.“

„"Nadzmysel nad zmyslami v poézii totiž je pohyb: smelý skok z čarokruhu, ktorý ručičkami dokola, dokola kreslia hodiny… smelý skok poza začarenú čiaru z údelu, času jeho návyku, po nové vône, farby, po chuť na jazyku, po nový dotyk hmatom otupených prstvo, po nepočuté nikdy alebo symfóniách Mozartov a svrčkov na letné poludnie a v Malej nočnej hudbe kŕkajúcich žiab. V jej moci previdieť a nájsť budúce bude v súkolí prítomnosti a prečasovať je na bývalo a bolo… nahmatal Antonov, až skríkol, ozaj skríkol na okúňavé ticho prvým potleskom, materské znamienko na skrytom mieste svojej prvej lásky, plastiku zdravých úderov v jej žilách, jej nutnosť nevyhnutnú, jej strhujúcu vášeň, jej spaľujúce veky na popol a naveky dvíhajúci veky z popola, jej príťažlivosť, pre ktorú sa opúšťali lásky a vedeli sa pre život v nej vrhať do smrti, hockde, hocikedy, preboha, koľkí: presilu pre, ktorá v nej prevýšila prevídanie básní: prevraty súce presvedčiť a pretvárať a premôcť. Ale to sa priblížila k sebe. Už prenikala tôňu svojej podobnosti, do svojich údov vstúpila a v rozkmásaných šatách vôňala ako vtedy dymom vatier pouličných stráží na Nevskom v Peterburgu v roku sedemnástom. A že ju poznal z diaľky poézie, Antonov tlieskla prvý na jej počesť. A revolúciu s ktoru sa pri nej zvítal, vzrušene potľapkával v tomto potlesku." L. Novomeský, Víla Tereza“

„Vyhľadajme dnes slnko a jeho lúče, preciťujme pri tom dotyk života.“

„Kultúra existuje iba potiaľ, pokiaľ sa snaží, pokiaľ ustavične zápasí o poľudštenie človeka, o medziľudské porozumenie. Jej vyspelosť sa nemeria iba intelektuálnymi a tvorivými výkonmi, ale práve jej trvalým a nepremenným zmyslom, jej ustavičným dotykom s individuálnym človekom v národnom či nadnárodnom kolektíve - práve ustavičnosť onoho dotyku, jeho vytrvalé trvanie je nádejou ľudstva, dnes už vari jedinou a poslednou.“

„Kultúra existuje iba potiaľ, pokiaľ sa snaží, pokiaľ ustavične zápasí o poľudštenie človeka, o medziľudské porozumenie. Jej vyspelosť sa nemeria iba intelektuálnymi a tvorivými výkonmi, ale práve jej trvalým a nepremenným zmyslom, jej ustavičným dotykom s individuálnym človekom v národnom či nadnárodnom kolektíve - práve ustavičnosť onoho dotyku, jeho vytrvalé trvanie je nádejou ľudstva, dnes už vari jedinou a poslednou. ... Dodatočne - mnohé veci stíhame iba dodatočne - čítam jednu z podôb takejto vzbury, francúzskeho možno význačného a možno iba známeho maliara Jeana Dubuffeta: „Umelecká tvorba, ktorá základným spôsobom neodsúdi kultúru, ktorá neukáže na jej prázdnotu a nezmyselnosť, nám v ničom nepomôže.“ Vždy pri takýchto vzburách, a poznáme ich mnoho v našom i iných storočiach, ide nie o podstatu kultúry, ale práve o jej konkrétnu podobu, o podobu jej obmedzení, ktoré sa uskutočňujú niekedy železnou rukou štátnej moci a inokedy akoby zamatovou rukou trhových vzťahov, a ešte inokedy opätkom univerzálnej ideológie.“

„No ľudstvo sa nevedelo zrieknuť (aspoň sčasti) pripútanosti k vlastným vôňam, príchutiam, zvukom a pôžitku z dotykov - a ani toho, že si oheň zadovážilo trením dvoch drievok. Možno malo ponechať jeho zrod na bohov, ktorí by nám ho boli podarovali z času na čas, vo forme blesku.“

„Mama, aj keď tvoje slová vybledli, tvoje dotyky mi hovoria viac, než by som kedy čakala.“

„Pozerajúc do krbu, v tichu noci,
myšlienky blúdia v nekonečnej moci.
Počúvam pukot chladného horka,
iskry sa vznášajú – tanec bez korka.

Plamene šepkajú, vábia ma k sebe,
volajú tichým hlasom, driemu vo mne.
Natiahni ruku, len trochu, len kúsok,
okús môj žiar, ucíť môj dotyk.

Hra s ohňom láka, sľubuje vášeň,
pokušenie páli, no neuhasne.
Plamene tancujú, v náručí volajú,
no spálené prsty mi dušu odhalia.“