„Kultúra existuje iba potiaľ, pokiaľ sa snaží, pokiaľ ustavične zápasí o poľudštenie človeka, o medziľudské porozumenie. Jej vyspelosť sa nemeria iba intelektuálnymi a tvorivými výkonmi, ale práve jej trvalým a nepremenným zmyslom, jej ustavičným dotykom s individuálnym človekom v národnom či nadnárodnom kolektíve - práve ustavičnosť onoho dotyku, jeho vytrvalé trvanie je nádejou ľudstva, dnes už vari jedinou a poslednou. ... Dodatočne - mnohé veci stíhame iba dodatočne - čítam jednu z podôb takejto vzbury, francúzskeho možno význačného a možno iba známeho maliara Jeana Dubuffeta: „Umelecká tvorba, ktorá základným spôsobom neodsúdi kultúru, ktorá neukáže na jej prázdnotu a nezmyselnosť, nám v ničom nepomôže.“ Vždy pri takýchto vzburách, a poznáme ich mnoho v našom i iných storočiach, ide nie o podstatu kultúry, ale práve o jej konkrétnu podobu, o podobu jej obmedzení, ktoré sa uskutočňujú niekedy železnou rukou štátnej moci a inokedy akoby zamatovou rukou trhových vzťahov, a ešte inokedy opätkom univerzálnej ideológie.“

Potvrdené výroky
Zdroj: MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 174