Citáty na tému čiara

„Východ a Západ sú čiary kriedou, ktoré nám niekto kreslí pred oči, aby zmiatol našu zbabelosť.“

„Zbohom, smútok, Dobrý deň, smútok, Si zapísaný v čiarach povaly.“

„Láska je ako papier - musíš naňho nakresliť veľa čiar, aby z toho vznikol obrázok.“

„Medzi dvoma riadkami, na tejto maličkej palebnej čiare tlačiarne možno nahromadiť dosť dynamitu nato, aby sa vyhodili celé svety do vzduchu.“

„Tma, ktorú z diaľky bielym svitom klame/ pod čiernym nebom zatemnených hviezd, pristane smútku usúžených miest,/ jak temné závoje, alebo temno samé./ A v tej tme samo zdanie svetla kriesi,/ jak čiara na tabuli prebíja sa ňou./ To slepý čas, ach, slepý čas sa šmátre jeseňou,/ opretý o palicu bielej brezy"L. Novomeský, Breza v noci, 1941“

„Čo je rovné? Čiara alebo ulica môže byť rovná, ale ľudské srdce - to nie -
srdce je kľukaté ako cesta, ktorá vedie cez hory.“

„Priateľ, ktorý povie, že vás stretne na polceste, to zvyčajne myslí tak, že stojí na deliacej čiare.“

„Je síce pravda, že nalieval alkohol aj mladistvým - ale hlboko pod čiaru!“

„Srdce urobí vždy čiaru cez rozpočet rozumu.“

„"Nadzmysel nad zmyslami v poézii totiž je pohyb: smelý skok z čarokruhu, ktorý ručičkami dokola, dokola kreslia hodiny… smelý skok poza začarenú čiaru z údelu, času jeho návyku, po nové vône, farby, po chuť na jazyku, po nový dotyk hmatom otupených prstvo, po nepočuté nikdy alebo symfóniách Mozartov a svrčkov na letné poludnie a v Malej nočnej hudbe kŕkajúcich žiab. V jej moci previdieť a nájsť budúce bude v súkolí prítomnosti a prečasovať je na bývalo a bolo… nahmatal Antonov, až skríkol, ozaj skríkol na okúňavé ticho prvým potleskom, materské znamienko na skrytom mieste svojej prvej lásky, plastiku zdravých úderov v jej žilách, jej nutnosť nevyhnutnú, jej strhujúcu vášeň, jej spaľujúce veky na popol a naveky dvíhajúci veky z popola, jej príťažlivosť, pre ktorú sa opúšťali lásky a vedeli sa pre život v nej vrhať do smrti, hockde, hocikedy, preboha, koľkí: presilu pre, ktorá v nej prevýšila prevídanie básní: prevraty súce presvedčiť a pretvárať a premôcť. Ale to sa priblížila k sebe. Už prenikala tôňu svojej podobnosti, do svojich údov vstúpila a v rozkmásaných šatách vôňala ako vtedy dymom vatier pouličných stráží na Nevskom v Peterburgu v roku sedemnástom. A že ju poznal z diaľky poézie, Antonov tlieskla prvý na jej počesť. A revolúciu s ktoru sa pri nej zvítal, vzrušene potľapkával v tomto potlesku." L. Novomeský, Víla Tereza“

„Vždy keď dobehneš náklaďák je na diaľnici plná čiara a v protismere voľno. Akonáhle sa zmení na prerušovanú okamžite je v protismere kolóna.“

„Nepochybne jestvuje paralelná deliaca čiara v jasne odlišnej štruktúre oboch svetov (rabelaisovského a joyceovského): organický zmätok, do ktorého v tom prvom ústia klasické sily predstavivosti, poetického vyjadrenia, mýtu a v druhom sily modernej inteligencie, vkusu ľudského vyjadrenia, psychológie. Jestvuje opakujem, hlboká odlišnosť, ktorá u Rabelaisa z námetu na hrdinskú epopeju urobí filmovú grotesku, absurdnú, metafyzickú, akúsi poddajnú a neforemnú matériu, nesúdržnú, disharmonickú, pritom však syntetickú, a bujarí dav postáv, z ktorých každá jedna by mohla byť udatným hrdinom klasickej poémy, premení na hordu neduživých, prebytočných čudákov; zatiaľ čo u Joycea z jednoduchej záležitosti, z takmer pocitového, psychologicky jednoduchého prípadu, akým je ranné prebudenie sa jedného muža, vyťaží kapilárne a nebadateľné efekty, drobulinké výsledky, pochmúrne ilúzie, monštruózne naopak, vo fantastickej štruktúre kalkulov dotýkajúcich sa atómov, buniek, extrémne fyzikálnej skladby myšlienky.“