„Nepochybne jestvuje paralelná deliaca čiara v jasne odlišnej štruktúre oboch svetov (rabelaisovského a joyceovského): organický zmätok, do ktorého v tom prvom ústia klasické sily predstavivosti, poetického vyjadrenia, mýtu a v druhom sily modernej inteligencie, vkusu ľudského vyjadrenia, psychológie. Jestvuje opakujem, hlboká odlišnosť, ktorá u Rabelaisa z námetu na hrdinskú epopeju urobí filmovú grotesku, absurdnú, metafyzickú, akúsi poddajnú a neforemnú matériu, nesúdržnú, disharmonickú, pritom však syntetickú, a bujarí dav postáv, z ktorých každá jedna by mohla byť udatným hrdinom klasickej poémy, premení na hordu neduživých, prebytočných čudákov; zatiaľ čo u Joycea z jednoduchej záležitosti, z takmer pocitového, psychologicky jednoduchého prípadu, akým je ranné prebudenie sa jedného muža, vyťaží kapilárne a nebadateľné efekty, drobulinké výsledky, pochmúrne ilúzie, monštruózne naopak, vo fantastickej štruktúre kalkulov dotýkajúcich sa atómov, buniek, extrémne fyzikálnej skladby myšlienky.“