Najnovšie citáty

page 24

„Historka so psom je výplodom fantázie, ale v tom istom románe som popísal mechanizmus, čo navrhol Galileo v jednom liste z roku 1637 (Lorenzovi Realiovi). Podľa Galilea bolo možné presne určiť zemepisnú dĺžku pomocou pozorovania pozícií Jupiterových mesiacov. Lenže znovu ten istý problém na lodi vydanej napospas vlnám by sa teleskop len ťažko dal presne nastaviť. Preto Galileo navrhol čudesné riešenie. Ak sa chcete zasmiať, nie je nevyhnutné pozrieť si komickú pasáž, čo som z toho vyťažil ja, stačí si prečítať Galilea.“

„Moreplavci, vedci a šialenci ich povymýšľali od výmyslu sveta, bola tam metóda založená na zatmeniach Mesiaca, metóda vychádzajúca zo zmien magnetickej strelky, metóda logu (prístroj na meranie rýchlosti plavidla), zatiaľ čo Galileo navrhoval postup založený na zatmeniach Jupiterových mesiacov, takých častých, že ich možno pozorovať viac ráz za noc.“

„A tak sa prihodilo (senzačný prípad insulae perditae!) to so Šalamúnovými ostrovmi. Tieto legendárne ostrovy, kde sa, ako všetci dúfali, mohlo objaviť zlato rovnomenného kráľa, sa už v roku v roku 1528 vybral hľadať Alvaro da Saavedra…“

„Nepochybne jestvuje paralelná deliaca čiara v jasne odlišnej štruktúre oboch svetov (rabelaisovského a joyceovského): organický zmätok, do ktorého v tom prvom ústia klasické sily predstavivosti, poetického vyjadrenia, mýtu a v druhom sily modernej inteligencie, vkusu ľudského vyjadrenia, psychológie. Jestvuje opakujem, hlboká odlišnosť, ktorá u Rabelaisa z námetu na hrdinskú epopeju urobí filmovú grotesku, absurdnú, metafyzickú, akúsi poddajnú a neforemnú matériu, nesúdržnú, disharmonickú, pritom však syntetickú, a bujarí dav postáv, z ktorých každá jedna by mohla byť udatným hrdinom klasickej poémy, premení na hordu neduživých, prebytočných čudákov; zatiaľ čo u Joycea z jednoduchej záležitosti, z takmer pocitového, psychologicky jednoduchého prípadu, akým je ranné prebudenie sa jedného muža, vyťaží kapilárne a nebadateľné efekty, drobulinké výsledky, pochmúrne ilúzie, monštruózne naopak, vo fantastickej štruktúre kalkulov dotýkajúcich sa atómov, buniek, extrémne fyzikálnej skladby myšlienky.“

„Teraz všetci, vo vzácnej jednote, tento najvyšší dar falšujú. Každý svojim spôsobom, no podriaďujúc sa rovnakej svojvôli, akoby chceli vztýčiť vežu intelektuálnych lží. A Joyce už plodí veci mimo akejkoľvek miery, ako koza, ktorú nútia priviesť na svet psie mláďa.“

„Pravdou je, že spisovatelia za Alpami ako Jakub Joyce, Dávid Herbert Lawrence, Tomáš Mann, Julián Huxley a Andrej Gide obetovali svoju pravdu a poetickú vážnosť a prinútili sa na drobné a elegantné akrobatické kúsky…“

„Pre niekoho sú Proust a Joyce čelnými osobnosťami historického okamihu, ktorého sú verným produktom. No rozhodne chceme jasne povedať, že oni pre nás dnes nepredstavujú súčasnú spiritualitu; ich vízia sveta, tá čiastková aj všeobecná Weltanschauung, ktorej sú výrazom, nemá pre nás nijakú platnosť, a to práve preto, lebo vychádza z mentality kultúry, ktorej sú obaja produktom - ak dnes voláme po "kolektivistickom románe", dožadujeme sa, aby sa nám konečne dostalo románu v ktorom by sa na medziľudské vzťahy, na spoločenský život, na lásku a na celý život, čo žijem nahliadlo z toho nového zorného uhla pohľadu, ktorý pre nás predstavuje novú morálku a nový spôsob riešenia vecí okolo nás.“

„Slovom, jeden vstupuje do kráľovstva nadľudských absurdností, opierajúc sa o rýdzo fantazijnú architektúru, druhý do svetadielu podľudských fantasmagórií, kde sa možno dostať len so skalpelom, s lupou a s pinzetami inteligencie dernier cri.“

„Vyšiel pred niekoľkými rokmi, ale čítali ho nemnohí, lebo je napísaný v jazyku málo rozšírenom, ako je angličtina, čudesný román (román?) z pera Jakuba Yoycea, alebo Ioicea, ako píše Piovene, alebo Joycea. Pri pokuse oboznámiť s ním čitateľa (keď ho teraz majú k dispozícii vo francúzskom preklade) cítim sa natoľko v rozpakoch, v zajatí pocitov rovnako neusporiadaných, ako je neusporiadané dielo, ktoré ich vo mne vyvoláva, že budem postupovať vo forme útržkovitých poznámok, záznamov určených na ďalšie spracovanie, a dovolím si ich očíslovať, aby nevznikol dojem, že jednotlivé časti majú nasledovať po sebe v logickom a príčinnom slede.“

„Ach, pôvaby odhalenia a falošného neznámeho. Nezvrhol ich ani Achille Campanile, ale ponúkol ich s neskutočným vkusom hneď v úvode Ak mi mesiac prinesie šťastie.“

„V tomto bode by sme si mohli položiť otázku, či má od halenie vo feuilleton uchyľujúce sa k takýmto otrepaným a banálnym postupom naozaj naratívnu moc, akú som mu pripísal na začiatku.“

„Pokiaľ ide o zákonitosti rozprávania, Sue pácha samovraždu, keď svoju najlepšiu kartu hádže na stôl už v druhom kole. No k samovražde prišlo už vo chvíli, keď sa rozhodol pohybovať v prostredí naratívnych riešení - ľudový román nemôže byť problematický ani len vo výbere zápletky.“

„Dokonalý prototyp skutočného trkvasa, ktorého s kritickým odstupom vytvorí autor, sa nám ponúka v detektívke a je ňou miestny policajt ako protiváha voči detektívovi (ten v rozuzľovaní prípadu postupuje ruka v ruke s čitateľom).“

„Ak mu v hlave zostane len veľký zmätok, tým lepšie, lebo v porovnaní s klasikmi feuilletonu je tento román čosi ako film, ktorý v úsilí zaujať publikum Posledného tanga v Paríži ponúka divákovi stodvadsať neprerušovaných minút súlože a tergo medzi stovkou klientov psychiatrickej liečebne. Čo je vlastne to, čo robil Sade v 120 dní Sodomy, keď na stovkách strán tlačil na pedál tam, kde Dante napísal iba "bozkal mi ústa v náruživej páli" (Božská komédia. Peklo, V., v. 136).“

„Odhalenie dvojité musí prekvapiť nie len postavu, ale aj čitateľa.“

„Na odhalenie čitateľ buď zareaguje jednoducho a pristúpi na rozprávačovu hru, alebo o ňom začne uvažovať v súlade so zásadami naratológie. Podľa daktorých vzniká v druhom prípade riziko, že sa stratí jeho účinok, ale nie je to pravda - aby som dokázal, uvediem najprv zopár úvah o rozprávačskom umení, a potom sa drsne, priamočiaro vrátim k zázrakom odhalenia.“

„Keby bolo potrebné pripomenúť, ako som to práve urobil, že feuilleton uvádza na scénu večné mechanizmy rozprávačského umenia, museli by zacitovať Aristotela (Poetica 1452 a-b).“

„Vec sa má tak, že novinový román na pokračovanie ťažila vtedy už takmer storočná kliatba: nie len že Rianceyho pozmeňovací návrh z roku 1850 ho takmer zabil, keď uvalil vražednú daň na noviny uverejňujúce feuilleton, ale medzi bohabojnými veriacimi bola rozšírená mienka, že feuilleton rozvracia rodinu, mravne rozkladá mládež, dospelým zasieva do duše semiačka komunizmu a nabáda ich zvrhnúť trón aj oltár, stačí si pozrieť takmer tisícku strán vo dvoch zväzkoch, čo rozboru tejto diabolskej literatúry venoval v roku 1845 Alfred Nettment.“

„A toto platí aj pre nášho anonyma z dávnych čias. Mŕtvy nech odpočíva v pokoji, živý nech na chvíľu postojí. Ja som rozprával, čo som si prečítal, a poslovi trest neprislúcha.“