„Keď zostane len prázdno, čo má tvoj tvar
Niekedy sa vraciam k tej chvíli,
kdesi medzi dychom a mlčaním,
keď som ešte veril,
že láska je pevná ako zem pod nohami.
A potom som ťa zranil —
nie úmyslom,
ale vlastnou slepotou.
Hovorí sa, že srdce vidí, čo oči nie…
ale moje vtedy nič nevidelo.
Keď si odchádzala,
neplakala si.
A práve to ma zlomilo najviac.
Slzy by som chápal —
slzy hovorili, že ešte niečo ostalo.
Ale tvoje ticho…
to bolo ako posledný klinec
do rakvy všetkých možností,
ktoré som nevyužil.
Odvtedy žijem s prázdnom,
ktoré nemá len formu bolesti,
ale formu teba.
Ako keby v mojom vnútri ostala miestnosť,
v ktorej si zhasla svetlo
a zamkla dvere zvnútra,
a ja stojím pred nimi dodnes
a neviem ich otvoriť.
Ani ich nechcem vyraziť —
lebo čo ak by som tým zničil
aj posledný tieň,
ktorý tam po tebe ostal?
Nie je to o tom,
že by som si ťa nedokázal pustiť.
Je to skôr tým,
že nikto odvtedy neprišiel
s takým teplom,
ktorým by dokázal roztopiť miesto,
kde si raz bola.
A možno je to nespravodlivé —
k novým tváram,
k novým menám,
k novým náručiám.
Ale láska nepozná spravodlivosť.
Len pamätá.
A tak žijem ďalej.
Nie v minulosti —
len s minulosťou.
Ako s jazvou,
ktorá nie je trestom,
ale pripomienkou,
že aj keď zlyhám,
viem milovať tak hlboko,
že sa z toho dá naučiť žiť
aj druhý život.
A možno raz —
nie dnes, nie zajtra —
niekto príde,
dotkne sa tej prázdnej miestnosti vo mne
a povie: „Nechaj ma tu chvíľu zostať.“
A ja mu dovolím.
Nie preto, že by vyplnil miesto po tebe,
ale preto,
že konečne pochopím,
že prázdno nie je trest.
Len priestor,
ktorý čaká na svetlo.“