Citáty na tému socializmus

„Áno, komunisti narobili veľa chýb, hlúpostí, dopustili deformácie. To ale neznamená, že sociálne vymoženosti a socialistické myšlienky a hodnoty sa tým pochovali. Zápas podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách kresťanstvo, lebo nik dnes nemôže poprieť skutočnosť, že aj v jeho histórii bolo tmárstvo, inkvizícia, netolerantnosť, korupcia a ďalšie negatívne stránky a obdobia. Idea spravodlivosti rovnosti ľudí bola nad tým všetkým, preto humanizmus kresťanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí… Po porážke, akú sme utrpeli, sa nechce uznať. že socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie. Znehodnocuje sa všetko, aj to, čo bolo v socialistických krajinách dobré.“

„Socializmus je nielen otázka robotnícka alebo takzvaného štvrtého stavu, ale prevažne ateistická otázka, otázka súčasného vtelenia ateizmu, otázka Babylonskej veže, stavanej práve bez Boha, nie aby dosiahli nebesá zo zeme, ale aby nebesá strhli na zem.“

„Ja osobne som od mladých rokov veril svetlým ideám socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam verný.“

„Socializmus sa od kapitalizmu odlišuje tým – a to aj sľúbil – že dvíha závory, ktoré kapitalizmus už zdvihnúť nemohol. … Ľudia prijali socializmus okrem iného aj v nádeji, že otvorí cestu k takej slobode myslenia a prejavu, akú im kapitalizmus neotvoril … disciplína sa musí uplatňovať vnútri mechanizmu, ktorý sa bude budovať na slobode prejavu a nie na jej obmedzovaní. …kultúru krajiny málokedy vytvárali spisovatelia oficiálni… od III. zjazdu sa, pravda, stalo veľmi veľa. Seifert je národným umelcom Holan vyšiel a rozobrali ho atď. Uznal sa jednoducho faktický stav. Súčasne vzniklo rozsiahle široké pole pre pokrokovú a progresívnu tendenciu. … lenže všetky tieto veľké plus existujú k tomu, čo bolo, a nie vo vzťahu k tomu, čo malo byť. …úlohou spisovateľov bude umožniť a zabezpečiť celkom slobodný prejav v najdokonalejšej miere … ide mi o to, aby sa dnešný Dostojevskij mohol stať Dostojevským, aby mohol povedať svoje slovo v kríze ľudí aj v socialistickej spoločnosti. … Hovorím o Dostojevskom nie pre jeho názory, ale preto, že je to pojem, nie pre jeho pravoslávnosť, ale preto, čo dal ľudstvu …. Nijaký poriadok predsa nie je dokonalý, na to sme si už zvykli. A čo so spoločnosťou, ktorá sa dusí vo vlastnej spokojnosti? To je tragédia sovietskej literatúry. Nemožno predsa riešiť veci tak, že namiesto Stalina budeme citovať Lenina…“

„Národný socializmus je sústava, ktorá najlepšie vyhovuje potrebám slovenského života, lebo umožňuje plné rozriešenie všetkých problémov politických, hospodárskych a kultúrnych.“

„Socializmus je inštitucionalizovanou krádežou.“

„Socializmus je nielen otázka robotnícka alebo takzvaného štvrtého stavu, ale prevažne ateistická otázka, otázka súčasného vtelenia ateizmu, otázka Babylónskej veže, stavanej práve bez Boha, nie aby dosiahli nebesá zo zeme, ale aby nebesá strhli na zem.“

„Predstavovali sme si ten socializmus inak. Nevedeli sme, že aj v socializme sa bude musieť toľko myslieť a počítať.“

„O porovnávaní socializmu a fašizmu: „…pri všetkých trpkých a trápnych, desných a ďalších skúsenostiach, treba povedať nahlas, že bol a je rozdiel medzi socializmom a fašizmom, ak chcete i medzi Stalinom a Hitlerom. Je pravda, sú tu zjavy a znaky lákajúce k porovnávaniu: jeden i druhý bol „nadčlovekom“, predmetom zbožštenia… autokratický… disponovali hrdelnými súdmi a lágrami, zavrhovali konkrétne smerovanie umenia… no pri všetkých tých skúsenostiach, ešte aj iných podobnostiach, bol priepastný rozdiel medzi spoločenskými triedami na čele ktorých stáli. A tieto rozdielne povahy tried, ich cieľov, historického poslania dôrazne varujú pred porovnávaním Stalina s Hitlerom, dokonca pred vkladaním znamienka rovnosti medzi socializmus a fašizmus. Výčiny kultu Stalinovej osobnosti išli na účet triedy a jej pokrokového poslania, ktorej boli cudzie a ktorá ich nepotrebuje. Kdežto Hitlerove v prospech triedy a jej príživníckej a reakčnej pozície, ktorá inú voľbu nemala a potrebovala ich v záujme udržania a predĺženia svojej moci.““

„O kolektivizácii: "Združstevňovanie poľnohospodárstva bolo správnou myšlienkou socializmu. … hospodárenie na malých gazdovstvách predstavovalo pri neprestajnom roľníckom lopotení neprestajný núdzny život a jednak si moderná strojová výroba priam vynucovala väčšie plochy - veď je neprestaviteľné, že by nepatrné pásiky zeme, ktoré prevažovali, obrábali traktory a kombajny…) a bude patriť k jeho veľkým úspechom, že sa ho podujal uskutočniť. Ale bude patriť aj zahanbujúcim nedostatkom ten spôsob, ako k jeho záslužnej úlohe pristupovali. Aké prefíkané formy nátlaku využíval na väčšinu roľníkov, hoci ortodoxný t. j. pravoverný výklad socializmu predpokladal podmienku dobrovoľný prístup roľníkov do kolektívneho hospodárenia. Toto okaté figliarstvo bolo tak všeobecné, že medzi roľníkmi sa väčšmi ujalo označenie "vzali mi", než iné, jediné priliehavé "dal som" … do družstva svoju škvarku, svoj dobytok, náradie atď. Taktiež súkromná obchodná a remeselnícka malovýroba bola zadministrovaná valcom socializmu… aby nefigurovalo v štatistikách súkromné podnikanie, hoci od čias, čo bolo praktické vytreté, trpí socialistická verejnosť na nedostatok drobných služieb. Štát (daňový úrad) mohol malovýrobu mať pod kontrolou, aby sa z nej postupne nevyvinul súkromno-kapitalistický element."“

„Nechcem byť teraz múdry a vyčítať februárovým víťazom poklesy, ktoré som svojho času nevidel, alebo som nad nimi prižmuroval oči. Bolo mi, prirodzene jasné, že práve zrodená socialistická moc nemôže so svojimi odporcami jednať v rukavičkách. Šetrne a ohľaduplne. Akonáhle sa socializmus dostane k moci - a aj teraz som o tom presvedčený - je povinnosťou socialistov chrániť ho v tej miere, v akej sú schopní ho ohrozovať jeho odporcovia. To mu nesmieme vyčítať a túto tvrdosť mu v nijakom mene nevyčítame. Ale vyčítame mu bezohľadný, tvrdý prístup k "zásadám", ktoré so socializmom nemajú nič spoločné a boli len pseudosocialistickou fasádou prekrývané. V bezohlavej honbe za centralizovanou mocou, za jej pevnosťou, neváhali jej predstavitelia zneužiť aj štátnu moc - ako je bezpečnosť a súdy - a v umelo nastrojených procesoch odsudzovali pod rozličnými zámienkami na mnohoročné žaláre mnohých jej odporcov, ba ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa dokonca na smrť.“

„Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklad predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu. … Demokracia v prvom desaťročí republiky mala kardinálne nedostatky. Nevedela premôcť mocnú vládu bohatých tried nad ňou, vládu finančnej oligarchie, nevedela vyriešiť národnostnú otázku v nej, t. j. aby Slováci a Česi vládli ako rovní s rovnými…“

„Socializmus sa síce vytratil, socialistické myslenie však nie.“

„Február netreba ani glorifikovať, ale ani zatracovať. Vstúpil do dejín ako historický medzník. Musí sa hodnotiť vedecky pravdivo, čo si vyžaduje vysvetliť všetky faktory, ktoré určovali jeho priebeh a výsledky. Len takýto postup môže byť zdrojom poučenia aj pre súčasnosť. … V Česko-Slovensku sa oveľa výraznejšie než vo väčšine krajín Európy zakorenila socialistická idea. Príťažlivé boli predstavy o socializácii veľkého priemyslu, baní, peňažníctva, o nevyhnutnosti rozsiahlej pozemkovej reformy a ďalších ekonomických, sociálnych a kultúrnych premien, o zásadnom riešení postavenia slovenského národa a česko-slovenských vzťahov. Za ich uskutočňovanie nebojovali len komunisti, ale aj sociálni demokrati a ďalšie strany, odborári, odbojári, mládež. Podporovali ich aj prezident republiky Beneš. Pravda, verilo sa, že sa tieto premeny nedotknú majetkových práv poľnohospodárov, živnostníkov, remeselníkov, drobných podnikateľov. … Február bol vyvrcholením zápasu za riešenie otázky moci, a tým aj ďalšieho vývoja republiky. V tomto mocenskom stretnutí doznievali predstavy o špecifickej ceste Česko-Slovenska k socializmu, ktorú podporovala nesporne väčšina Čechov a Slovákov. Žiaľ, ďalší vývoj sa uberal iným smerom, i v rozpore s predfebruárovými predstavami komunistov. Praktický realizácia socialistických ideí sa zdeformovala. Ale to už nie sú dejiny februára 1948, ale dejiny popierania jeho najvlastnejšieho zmyslu, ako sa presvedčil i sám, na vlastnej koži na jar 1950 a najmä po uväznení.“