„To miesto po tebe

Možno som ťa sklamal,
možno som vtedy povedal slová,
ktoré som nikdy nechcel pustiť z úst.
A možno práve v tej chvíli
sa nám láska začala trhať medzi prstami.
Nechcel som ti ublížiť.
Nikdy.
Len som bol človek,
čo sa bál,
a strach ma naučil byť ostrý tam,
kde som chcel byť nežný.
Keď si odišla,
zostalo po tebe ticho,
čo sa nedá prehlušiť ani nocou,
ani hudbou,
ani cudzím hlasom,
ktorý sa snaží zaplniť miesto,
ktoré bolo tvoje.
Hovorím si, že je to moja vina.
Že som mal byť lepší,
tichší,
múdrejší,
že som mal viac vidieť a menej padať.
Ale pravda je jednoduchá —
miloval som ťa tak silno,
že som tým občas horil zvnútra.
A dnes, keď sa dotknem spomienok,
bolí to rovnako ako vtedy.
Nie preto, že si odišla,
ale preto,
že nikto odvtedy nevedel
zasvietiť v tom prázdnom mieste,
ktoré si po sebe nechala.
Možno som to pokazil.
Možno sme to pokazili obaja.
Ale láska, ktorá bola pravdivá,
nezmizne úplne.
Len sa zmení na tieň,
ktorý ma sprevádza všade,
kým nenájdem niekoho,
kto mi konečne pripomenie,
že aj zlomené srdce
sa môže znova naučiť biť.“