Marcus Tullius Cicero: Citáty o ľuďoch

„Nespravodlivosť sa prejavuje dvojakým spôsobom: jednak že sa ľudia sami na niekom dopúšťajú krivdy, a ďalej že nebránia tých, ktorým sa krivda deje, aj keď tak urobiť môžu. Keď niekto na iného nespravodlivo útočí buď z hnevu alebo nejakej inej vášne, ako by vztiahol ruku na svojho druha; ale ak niekto krivde nezabráni a jej neprekáža, hoci môže, dopúšťa sa takého hriechu, ako keby zradil rodičov alebo priateľov alebo vlasť.“

„Prečo by som sa mal diviť tomu, že o mne zle hovoria zlí ľudia.“

„Dobrí ľudia si šťastie zaslúžia a zlí sú aj v šťastí nešťastní.“

„Najčastejšie sa ľudia dávajú strhnúť k tomu, že zabúdajú na spravodlivosť, keď prepadnú túžbe po moci, cti a sláve.“

„Ako zle sú na tom niekedy občania, ktorí sa najviac zaslúžili o republiku, keď ľudia nielenže zabudnú na ich vynikajúce činy, ale ešte im prisudzujú zločinné úmysly!“

„Títo ľudia totiž všetko posudzovali len očami tela a neboli schopní vnímať veci očami duše.“

„Nerozumní ľudia môžu byť ľahko donútení k tomu, aby verili.“

„Vážim si názor muža, ktorý bol výrokom Apolónovej veštiarne vyhlásený za najmúdrejšieho a ktorý nehlásal raz jedno, raz druhé, ako väčšina filozofov, ale vždy to isté. Podľa neho je ľudská duša božského pôvodu a po odchode z tela má otvorený návrat do neba; samozrejme, že najľahšie sa môžu vrátiť duše najlepších a najspravodlivejších ľudí.“

„Hoci Terentiov Chremes hovorí, že nič ľudské mu nie je cudzie, vskutku usudzujeme inak o druhých ľuďoch a inak o sebe samých, pretože skôr si uvedomujeme a cítime vlastné šťastie a nešťastie než cudzie, ktoré vidíme akoby z veľkej vzdialenosti. Preto nám dobre radia tí, čo nám prikazujú, aby sme nerobili nič také, o čom by sme museli pochybovať, či je to správne alebo nesprávne. Spravodlivosť je totiž samou svojou podstatou jasná, zatiaľ čo akékoľvek pochybovanie prezrádza, že človek pomýšľa na bezprávie.“

„Zo všetkých odmien za statočnosť, ak treba brať odmeny do úvahy, najskvelejšia je vraj sláva: je to to jediné, čo človeka zmieri s krátkosťou života, čo spôsobuje, že sme prítomní, aj keď sme neprítomní, že žijeme, aj keď sme mŕtvi. Po jej stupňoch akoby ľudia konečne vystupovali do neba.“

„Krivdy, ktoré si spôsobujú ľudia navzájom tým, že si úmyselne škodia, často majú svoj pôvod v strachu - človek, ktorý zamýšľa druhému ublížiť, sa bojí, že by sám utrpel nejakú škodu, keby tak neurobil.“

„Ľudia nechápu, akým veľkým príjmom je štedrosť.“

„Takí sú ľudia, z pravdy uznávajú málo, z verejnej mienky mnoho.“

„Vôbec sa netreba čudovať, že to, čo ľudia robia v živote, o čom rozmýšľajú a starajú sa, čo vidia a konajú v bdelom stave, čo ich trápi, potom nájdu i vo sne.“

„Neviem, čím to je, ale v ľudskej duši spočíva akási predzvesť budúcnosti, a táto predzvesť zväčša vzniká a najvýraznejšie sa prejavuje u geniálnych a najšľachetnejších ľudí. Keby toho nebolo, vari len šialenec by pristal žiť v neustálych súženiach a nebezpečenstvách!“

„Veď ak pri gladiátorských zápasoch, keď ide o život ľudí z najnižšieho rodu, obvykle priam nenávidíme ustráchaných, prosiacich a žobrúcich o svoj život, no statočných, srdnatých a nebojácne sa ponúkajúcich smrti sme naklonení zachovať pri živote, a skôr nám je ľúto tých, čo sa o naše zľutovanie neuchádzajú, než tých, čo si ho vymáhajú prosbami, o čo viac to musíme robiť, keď ide o najstatočnejších občanov!“

„Dávna minulosť bola azda tým bližšie k poznaniu pravdy, čím bližšie bola k počiatkom sveta i božského pokolenia. Preto ľudia dávnoveku mali vrodené presvedčenie, že schopnosť vnímať pokračuje aj po smrti a že človek ani vtedy úplne nezaniká.“

„Viem, akí opatrní sú ľudia, keď sa uchádzajú o úrad, aká silná a znepokojujúca je túžba po konzuláte, ako sa vtedy bojíme všetkého, nielen toho, čo sa dá verejne vyčítať, ale i toho, čo je možné vyčítať potajme, ako sa desíme verejnej mienky, každej bezvýznamnej, i vymyslenej a nepravdivej klebety, ako sa každému dívame na ústa a do očí.“

„Pretože sme sa nenarodili len pre seba samých a na časť nášho života si robí nárok vlasť a na časť priatelia, a pretože všetko, čo rastie, na zemi, je podľa učenia stoikov stvorené na úžitok ľudom a ľudia boli splodení kvôli ľudom, aby si mohli navzájom prospievať, musíme nasledovať vedenie prírody a všeobecne prospešné veci venovať všeobecnému dobru, preukazovať ľudom láskavosti a navzájom ich prijímať, a tak svojimi schopnosťami, všetkou svojou prácou i svojimi hmotnými prostriedkami upevňovať ľudskú pospolitosť.“