„Považujem poetické odkazy, logiku poézie v kine, za mimoriadne potešujúce. Zdá sa mi, že dokonale zodpovedajú potenciálu kinematografie ako najpravdivejšej a najpoetickejšej formy umenia. Určite som s nimi viac doma ako s tradičným divadelným písaním, ktoré spája obrazy prostredníctvom lineárneho rigidného logického vývoja zápletky. Tento druh veľmi správneho spôsobu spájania udalostí zvyčajne zahŕňa ich svojvoľné nútenie do postupnosti podľa poslušnosti voči nejakej abstraktnej predstave poriadku. A aj keď to tak nie je, aj keď sa dej riadi postavami, človek zistí, že väzby, ktoré ho držia pohromade, spočívajú na ľahkej interpretácii zložitosti života.“