Palladás citáty

„Lepšie je statočne znášať aj najbiednejší osud, ako bohatých ľudí pýchu a nadutosť zniesť.“

„Niet istých dôkazov ženskej cudnosti: toto vravím všetkým mužom vydaným napospas šaľbe žien. Nedá sa predsa ani z ošklivej úplne sňať podozrenie - takisto pôvabná žena nebýva vždy počestná. Hociktorá krásna žena sa nevzdá ani ctiteľom, ktorí jej veľa dajú - mnohé ženy však možno vidieť na pohľad nie práve krásne, čo neskrotne milujú a rozdávajú radosť mnohým mužom, čo ich získali. Iné sa dívajú prísne, ba zdá sa, že nepoznajú úsmev a že uhnú pohľadom, keď na nich pozrie nejaký muž: sú snáď také spôsoby znakom cudnosti? Nájdeme aj ženu na pohľad vážnu, čo ale tajne sa každému vzdá; sú však aj veselé ženy, čo ku všetkým sa láskavo blížia, ďalej sú však cudné, ak vôbec je cudná niektorá zo žien. Alebo je mierou vek? Veď od ostňov radostnej lásky nemáva pokoj predsa ani vysoký vek. Nakoniec skoro vždy veríme prísahám: po nich nových dvanásť bohov si hľadaj pre ďalší sľub.“

„Chráňte sa všetkých boháčov, tých nehanebných tyranov v dome: k chudobe, matke múdrosti, zbohatlík chová len nenávisť.“

„Ovocím Diovho hnevu je žena - dar namiesto ohňa; neblahý darček tu nahrádza oheň a žiar, lebo večnými svármi ona človeka páli a morí, takže aj mladého muža na starca zrazu premení. V súzvuku s mužom tak manželka jediná nežije nikdy, ani keď v zlatej sieni v láske sa zlučuje s ním.“

„Homér dokázal, že každá žena je zlá a vrtkavá: nech už je cudná, či ľahká, v oboch je záhuby zdroj.“

„Bohatneš - a čo potom? Až budeš odchádzať, či so sebou povlečieš aj bohatstvo, keď s rakvou ponesú ťa? Plytváš len časom, kým bohatstvo hromadíš. Nemôžeš však života určený úsek predĺžiť, aj keby si chcel.“

„Celý náš život je scéna a hra. Buď sa nauč hrať bez toho, aby si bral niečo vážne, alebo v živote trp.“

„Keď premýšľam a skúmam ľudské osudy, tie náhle zmeny v našom živote a menlivého šťastia beh tak neistý, čo zo žobrákov občas robí boháčov a ľudom majetným imanie zas odníma, až v očiach sa mi zatmie z bludných obratov a ku všetkému mám odpor pre tú záhadnosť. Ach, ako mám zvládnuť Šťastenu, čo v živote sa náhle tajne vynorí a sťa neviestka si počína?“

„Netráp sa, zanechaj náreky! Aký krátky čas tu žijeme v porovnaní so životom, ktorý bude bežať ďalej. Kým ťa do hrobu vložia a nechajú napospas červom, netrýzni, kým žiješ, už aj tak stratenú dušu.“

„Prečo sa, človeče, trápiš tak márne, prečo prevraciaš všetko, keď si sa už narodil otrokom svojho" osudu? Nechaj sa ním unášať a nestavaj sa mu na odpor! Spokojný so svojím osudom pokojný život maj rád! Bojuj skôr za svoju radosť i navzdory osudu, s radosťou v duši potom ži, ak je to možné.“

„Pri múre, už celkom zvetranom, raz vraj zločinec zaspal a v noci mu vo sne Sarapis zoslal pravdivé posolstvo, pričom mu veštecký riekol: „Ty, nešťastník, čo tu tak ležíš, vstaň a chod nabok, inde si chod ľahnúť." Nato sa vrah zobudil, šiel inde a vzápätí sa za ním náhle zrútil k zemi ten chatrný múr. Ráno potom vrah radostne bohom prinášal obeť za svoj život, myslel si, že z vraždenia ľudí sa boh asi teší. No Sarapis sa mu opäť zjavil vo sne a riekol: „Ty si snáď, úbožiak, myslíš, že vrahov pod ochranou mám? Ak som ti nedal hneď zahynúť a teraz si unikol smrti bez útrap, vedz, že si bol takto zachovaný na popravu!"“

„Významnou výchovnou zložkou pre ľudí je mlčanie. Za svedka mám samého Pytagora, mudrca, ktorý hoci vedel rozprávať, svojich žiakov nabádal na mlčanie: takto našiel účinný liek pre tvorivý pokoj.“

„Život nás ľudí je hračkou Šťasteny, vždy žalostný, bludný, zmieta sa sem-tam medzi imaním a núdzou. Jedných z nás tlačí k zemi, ako lopty zas vynáša druhých, iných potom z oblačných výšok zvrháva do podsvetnej tmy.“

„Zeus nám namiesto ohňa dal oheň inakší: ženy. Ó, žiaľ, kiež by nevznikla nikdy žena ani oheň! Oheň sa dá uhasiť rýchlo, no žena je oheň planúci, neuhasiteľný - vznieti sa kedykoľvek.“

„Ak Povesť je božstvo, i ona sa na Grékov hnevá, hnevá a klame ich rečami, v ktorých je šaľba a mam. Iba keď ťa postretne zlo, hneď Povesť sa zjaví ako pravda; dokonca zlo predstihne okrídlenú Zvesť.“

„Cítime s tými, čo sú veľmi nešťastní: Kiež by som nebol ani veľmi šťastný, ale ani nebudil súcit. Najlepšie je byť uprostred, veď vrcholy do nebezpečenstva vedú - a tých, čo stoja najnižšie, stíha potupa a smiech.“

„Knihy, tie nástroje Múz, zdroj mnohých žalostí, chcem predať a na iné pole chcem preniesť svoju činnosť a šikovnosť. Lúčim sa s vami, Múzy, i s tebou, slovesná tvorba! Veď mi to skladanie veršov prináša pomalú smrť.“

„Nech nenávisť chová boh k bruchu i k výžive brucha: umiernenosť a skromnosť strácame len kvôli nim.“

„Nenávidím muža s dvojakou dušou, čo pekne hovorí, ale má zlé mravy.“

„Nikdy nech sa bývalá slúžka nestane vládkyňou v dome, vraví prastaré príslovie. Podobne poviem aj ja: Nikdy nech právny zástupca nevynáša súdny výrok, aj keby bol ten muž výrečnejší než Isokrates. Je zvyknutý brať odmenu ako neviestka, sotva čestnejšie, ako by teda mohol byť sudcom a nepošpiniť sa tým?“

„Pozval si ma, rétor, na hody. Aj keby som snáď neprišiel, predsa mi je to cťou a som ti tým viac priateľsky oddaný. Ochutnávať vybrané jedlá, to nenaplní moju dušu blahom, ale že môžem mať tú česť - to živí vo mne ten pocit.“

„Pracovať stačí šesť hodín. Všetky ďalšie hodiny však smrteľným ľudom naliehavo pripomínajú: „Teraz ži!"“

„Smrteľné je to, čo robí smrteľník: buď všetky veci idú okolo nás, alebo my sa náhlime okolo nich.“

„Som síce chudobný muž, žijem však slobodne - len odpor k boháčom chovám, lebo tí chudákov krivdami štvú.“

„V slzách som zavítal na svet a v slzách raz aj zomriem. Celý svoj život vidím len ako jazero sĺz. Úbohé ľudské plemä, ty slabé a slziace veľmi, sotva sa na svete zjavíš, hneď sa zas obraciaš v nič.“

„Vždy, keď odchádza noc, do dňa nového rodíme sa zas, zo života, ktorý bol predtým, ďalej si nenesieme nič; všetko, čím žili sme včera, je nám dnes úplne cudzie, zostatok života svojho začneme až dnes. Preto sa nesťažuj, starec, že priveľa rokov už žiješ: z rokov, čo ubehli už, dnes nemáš vôbec nič.“

„Z vážnych dôvodov chcem na posmech obrátiť svoj nehanebný žalúdok, skrotiť ten náročný orgán skromnosťou podaných súst: ak je totiž rozum umiestnený nad bruchom, prečo by som nezdolal žalúdok, priťaž ležiacu nižšie v područí?“

„Život je výstražná plavba, sem a tam sa zmietame pri nej, a často dopadneme horšie, ako keď stroskotá čln. Pretože naše životy svojím kormidlom Šťastena riadi, pri tejto plavbe blúdime neisto morom sem a tam. Jedni tu plávajú zdarne, druhí s nezdarom, a všetci do jediného podzemného prístavu mierime so svojím korábom.“