Morgan Scott Peck: Osoba

„Duchovne vyspelí ľudia sú vďaka svojej sebadisciplíne, dokonalosti a láske neobyčajne výkonní, a preto sú povolaní slúžiť svetu, čo prijímajú, lebo sú osobami milujúcimi. Nutne potom získavajú obrovskú moc, i keď sú v očiach sveta často úplne obyčajní, pretože svoju moc používajú nenápadne alebo dokonca skryto. Viacmenej ju používajú - a značne - ba priam údesne pri tom trpia. Používať moc totiž znamená rozhodovať a prijímanie rozhodnutí je pri plnom vedomí zodpovednosti často neporovnateľne ťažšie, než vtedy, ak je obmedzené alebo otupelé, ako tomu pri väčšine rozhodnutí býva.“

„Skutočná láska je záväzok, nemôže byť prechodná a vyžaduje i rozum. Keď máme záujem o duchovný rast niekoho iného, vieme, že nemôžeme jednať tak, ako keby o nič nešlo - to by sme tú osobu skôr poškodili. Ak nám na nej záleží, musíme k nej určitý záväzok prijať.“

„Väčšina z nás osamelosť trpí a túži uniknúť za múry svojej individuálnej identity do stavu, v ktorom by sa cítili viac spojení s okolitým svetom. Zamilovanosť je pocit, ktorý nám takýto únik umožňuje. Podstatou tohoto javu je totiž náhle zrútenie časti hradieb nášho ega, čo nám umožňuje splynúť s identitou inej osoby.“

„Zamilovať sa môžeme s rovnakou pravdepodobnosťou do niekoho, kto sa k nám zjavne nehodí, ako do niekoho vhodnejšieho. Ba dokonca nemusíme objekt svojej vášne ani obdivovať, ani si ho vážiť, pritom sa nám napriek všetkej snahe nemusí podariť zamilovať sa do osoby, ktorú si hlboko vážime a s ňou by hlboký vzťah bol v každom smere žiadúci.“

„Strašná lož, mýtus romantickej lásky v podstate hovorí, že každému mladému mužovi na svete je vopred "súdená" nejaká mladá žena a naopak. Naviac nám našepkáva, že každému mužovi "hviezdy určili" len jednu ženu a každej žene jediného muža. Keď sa stretneme s osobou, ktorá je nám súdená, poznáme to podľa toho, že sa zamilujeme.“

„Sú ľudia, ktorí sa radšej pokúsia novú realitu zničiť, než by zmenili svoju mapu. Tieto osoby potom bohužiaľ často vydávajú viac energie na obranu svojho zastaraného svetonázoru, než by pôvodne potrebovali na jeho prehodnotenie.“

„Nie je jednoducho možné milovať každého. Môžeme síce cítiť lásku k ľudstvu; takýto pocit môže byť užitočný tým, že nám poskytuje dostatok energie, aby sme dali svoju lásku najavo niekoľkým konkrétnym osobám. Skutočná láska k niekoľko málo jedincom je však maximum, ktorého sme schopní. Pokiaľ sa snažíme vydať viac energie, než máme, ponúkame vlastne viac, než môžeme dať.“

„Posledným a možno najťažším z ťažkých a nebezpečných úloh, ktoré pred nás láska stavia, je uplatňovať vlastnú moc s pokorou. Najobvyklejší prípad je nesúhlas s milovanou osobou. Pri každej takejto konfrontácii vlastne tomu druhému hovoríme: „Mýliš sa. Pravdu mám ja."“

„Vo vzťahoch k druhým ľuďom tiahneme všetci k väčšej či menšej miere egocentrizmu. Na každú danú situáciu najskôr a predovšetkým pozeráme z toho hľadiska, ako sa dotýka nás osobne a až potom dodatočne sme ochotní obťažovať sa a premýšľať, ako tá istá situácia môže postihnúť ďalších zúčastnených. Viacmenej, obzvlášť, ak nám na druhej osobe záleží, obvykle dokážeme a nakoniec i zvažujeme i jej stanovisko, ktoré môže byť dosť odlišné od nášho.“

„Jedným z hlavných rozlišujúcich znakov je vedomý alebo podvedomý účel jednania milujúcej či nemilujúcej osoby.“

„Keď sa zamilujeme, je to v určitom zmysle krok späť. Zážitok splynutia s milovanou osobou v sebe ukrýva ozvenu najútlejšieho detstva, totiž splynutie s matkou. Okrem splynutia získavame znova tiež pocit všemocnosti, ktorého sme sa po ceste z detstva museli vzdať. Všetko sa zdá možné. Máme pocit , že v spojení s milovanou osobou môžeme prekonať všetky prekážky. Veríme, že sila našej lásky donúti sily odporu, aby sa pred nami sklonili a vytratili sa do tmy. Všetky prekážky padnú. Budúcnosť bude len a len žiarivá. Tieto pocity sú v podstate rovnako nereálne ako pocity dvojročného dieťaťa, ktoré sa cíti byť kráľom rodiny a sveta s neobmedzenou mocou.“