Klaus Hemmerle: Citáty o bohu

„Na prvom mieste nie je kňažstvo, a až potom život podľa evanjelia. Nie, je to práve naopak. Som kresťan, som povolaný k evanjeliu, a len preto, že chcem žiť úplne a radikálne, že mojím povolaním je Boh, môžem svedčiť za túto pravdu, byť kňazom a zvestovať evanjelium.“

„Áno, ktoré mi Boh hovorí, je neodmysliteľne to isté áno, čo vraví druhým. A tak sa moja cesta k nemu stáva cestou k druhým, cestou tohto ´áno´ ku všetkým ostatným. Vo viere rastie láska, ktorá sa obracia zároveň k Bohu i k blížnym - láska, ktorá vedie k službe.“

„Boh nepatrí k spoločenskej elite, medzi ktorú sa obyčajný človek len tak nedostane. Obzvlášť rád načúva práve chudobným, nepatrným, poníženým a odpudzujúcim.“

„Eucharistiu nemôžeme chápať v jej hĺbke, ak nezačneme od umývania nôh. Uctievať ju znamená prijať a uvedomiť si, ako sa Boh ponížil, a byť pripravený podstúpiť také poníženie spolu s ním.“

„Faktom je, že evanjelium sa začína radikálnym skokom preč od všetkých čisto ľudských potrieb, očakávaní a problémov, k rozhodnutiu pre Boha. Pretože najprv sa rozhodol on pre nás.“

„Keďže sme zahnali bázeň pred Bohom, svet je plný strachu. Zväzuje nás tisícoraký strach zo seba, z každého, zo sveta, z budúcnosti.“

„Kto sa započúva len sám do seba, nemôže si byť istý, či počuje Boha, no nepočuje ho ani ten, kto sa do seba vôbec nezapočúva.“

„Láska k blížnemu nie je žiadny morálny výkon. Človek neuskutočňuje lásku sám zo seba, ale z Božieho ´ánó´. Láska je možná, lebo Boh povedal človeku ´áno´.“

„Povolanie vždy slúži na to, aby sa založilo alebo obnovilo spoločenstvo. Nikto nie je povolaný sám pre seba. Povolanie sa vždy uskutočňuje v službe druhému, v službe celku. Boh si nárokuje na človeka pre svoj ľud, pre druhých.“

„V kríži dáva Boh celú svoju lásku takým spôsobom, aký sa nedá vymyslieť nijakou chytrosťou a vyžiadať nijakou spravodlivosťou.“

„Z priestoru, v ktorom žijeme, sa nesmú stať vyzdobené samotky akéhosi obrovského väzenia - musia sa z nich stať miesta vhodné na stretávanie, kde človek môže očakávať a prijímať človeka, ba dokonca aj Boha, tak nemôže byť ani vierou to, čo sa nerozdáva a neotvára. Viera nevedie k vonkajšiemu horúčkovitému evanjelizovaniu, ale k otvorenosti bez vyzývavosti sa vydávajúcej a ponúkajúcej napospas, avšak v skromnej poctivosti a rýdzosti pripravenej slovom i činom na vyznanie. Takému postoju je vzdialený egocentrizmus zabezpečujúci súkromné presvedčenie, ale i konfesijná vtieravosť.“