„V demokratických krajinách nemôže vystupovať duch absolutizmu v rúchu nacistického totalitarizmu a rasizmu. Preto ho v londýnskej československej emigrácii veľkňazi Benešovho absolutizmu prispôsobili demokratickej terminológii a demokratickým metódam. Pomenovali ho "řízenou demokracií", pričom miesto Führera nahrádzajú "legitímnym" prezidentom republiky, s trvaním prezidentskej funkcie "až do roztrhania". Msgr. Šrámek vie veľmi dobre, že dr. Edvard Beneš podal dňa 5. októbra 1938 zo svojej prezidentskej funkcie bezpodmienečnú a bezvýhradnú demisiu, s výslovným oddôvodnením, že nechce byť prekážkou pri prevádzaní Mníchovskej dohody, ktorú sám prijal. To však dr. Benešovi a Šrámkovej vláde nevadí. Nemôžu potrebovať, že sa dr. Beneš dňa 5. októbra 1938 vzdal prezidentstva, a preto hlásajú, že demisia dr. Beneša je proste neplatná. On je prezidentom i naďalej. Čo nemôžu potrebovať, to proste neexistuje. Ale chyba lávky! O platnosti Benešovej demisie rozhoduje akt dr. Beneša a nie náhľad Msgr. Šrámka a jeho druhov. A tento akt nenesie nijakú stopu donucovacieho tlaku a násilia. Naopak, dr. Beneš sa jasne a výslovne osvedčil, že podal demisiu dobrovoľne, "ze svého osobního přesvědčení". To je to, čo sa právom vyčíta dr. Benešovi. Veď nemusel vykladať, že odchádzal dobrovoľne. Práve tento fakt svedčí o tom, že dr. Beneš nielenže nepodal svoju demisiu pod nátlakom, ale ani nechcel, aby jeho odstúpenie bolo pokladané za vynútené. Je to táto skutočnosť, čo dáva tvrdeniu o vynútenej demisii bezohľadné dementi. A aby sám dokumentoval, že naozaj prestal byť prezidentom ČSR a že sa za žiadneho ústavného prezidentna naďalej nepokladá, dňa 30. novembra 1938, t. j. dva mesiace po svojej demisii, písomne blahoželal dr. Emilovi Háchovi k jeho zvoleniu za prezidenta ČSR.“

"Triedenie duchov nastalo: Ústavná Švejkovina čiže Benešova "demokracie dnes"", Londýn 1943