Setkání s bohem
Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa chcel stoj čo stoj stretnúť s Bohom. Vedel však, že k miestu, kde Boh býva, vedie dlhá cesta. A tak si v jeden deň zbalil do svojho košíka koláče, lekvár a niečo na pitie a vyrazil na cestu.
Keď prešiel asi tristo metrov, uvidel starenku. Sedela sama v parku a kŕmila holuby.
Chlapec si k nej prisadol a otvoril košík. Chcel sa napiť. Tu mu zišlo na um, že starenka by mohla byť hladná, a tak jej ponúkol jeden zo svojich koláčov. Starenka ho vďačne prijala a usmiala sa naňho. Jej úsmev bol taký úžasný, že chlapec ho chcel uvidieť znova a tak ju ponúkol aj ďalším koláčom. Opäť sa naňho usmiala. Chlapec bol unesený. Dlhú chvíľu jedol a usmieval sa.
Sedeli takto celé popoludnie jediac a usmievajúc sa, ale nepovedali si ani slovo. A keď sa začalo stmievať, chlapec si uvedomil, že mama sa už oňho isto začína báť a chcel sa vrátiť domov. Ale skôr akoby odišiel na viac ako pár krokov, otočil sa, rozbehol sa späť k starenke a objal ju. Tá ho objala a obdarila ho tým najkrajším úsmevom na svete.
Keď chlapec o krátku chvíľu otvoril dvere bytu, kde býval, mama bola prekvapená z výrazu radosti, ktorý sa zračil na jeho tvári. Spýtala sa svojho syna: „Čo si dnes robil, že ťa to tak potešilo?“ Chlapec odpovedal: „Olovrantoval som s Bohom“. Skôr ako by mama mohla niečo odpovedať dodal: „A vieš čo? Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videl!“
Onedlho sa starenka, tiež žiariac radosťou, vrátila domov. Jej syn zarazený výrazom pokoja, ktorý videl na jej tvári sa spýtal: „Mama, čo si dnes robila, že si taká šťastná?“ Odpovedala: „Dnes som v parku olovrantovala s Bohom.“ A skôr akoby sa syn na niečo spytoval dodala: „A vieš čo, vyzerá oveľa mladšie ako som čakala.“
Keď prešiel asi tristo metrov, uvidel starenku. Sedela sama v parku a kŕmila holuby.
Chlapec si k nej prisadol a otvoril košík. Chcel sa napiť. Tu mu zišlo na um, že starenka by mohla byť hladná, a tak jej ponúkol jeden zo svojich koláčov. Starenka ho vďačne prijala a usmiala sa naňho. Jej úsmev bol taký úžasný, že chlapec ho chcel uvidieť znova a tak ju ponúkol aj ďalším koláčom. Opäť sa naňho usmiala. Chlapec bol unesený. Dlhú chvíľu jedol a usmieval sa.
Sedeli takto celé popoludnie jediac a usmievajúc sa, ale nepovedali si ani slovo. A keď sa začalo stmievať, chlapec si uvedomil, že mama sa už oňho isto začína báť a chcel sa vrátiť domov. Ale skôr akoby odišiel na viac ako pár krokov, otočil sa, rozbehol sa späť k starenke a objal ju. Tá ho objala a obdarila ho tým najkrajším úsmevom na svete.
Keď chlapec o krátku chvíľu otvoril dvere bytu, kde býval, mama bola prekvapená z výrazu radosti, ktorý sa zračil na jeho tvári. Spýtala sa svojho syna: „Čo si dnes robil, že ťa to tak potešilo?“ Chlapec odpovedal: „Olovrantoval som s Bohom“. Skôr ako by mama mohla niečo odpovedať dodal: „A vieš čo? Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videl!“
Onedlho sa starenka, tiež žiariac radosťou, vrátila domov. Jej syn zarazený výrazom pokoja, ktorý videl na jej tvári sa spýtal: „Mama, čo si dnes robila, že si taká šťastná?“ Odpovedala: „Dnes som v parku olovrantovala s Bohom.“ A skôr akoby sa syn na niečo spytoval dodala: „A vieš čo, vyzerá oveľa mladšie ako som čakala.“