„Si pre mňa Slnko, si pre mňa Mesiac;
čas veci mení, akoby nechtiac.
Si ranná rosa, či kvietok keď sa podarí;
a naše spomienky zo stromu tíško padali.
Kto mi Ťa dá, kto mi Ťa nahradí;
kto mi dá pusu, kto ma pohladí.
Keď zavriem oči, vidím Ťa zhora, tvoje vlasy roztopašné okolo;
bolieť ma niekde "tu" na hrudi začalo.
Túžim prstami po nich prejsť, na teba spomínať;
ty hľadíš na mňa, do hĺbky očí idem sa prepadať.
Dobre to viem, svet nie je ako chcem;
budem žiť s pocitom, že teba milujem.
Budem žiť s pocitom, že také veci sa dejú;
keď mojej láske, oči sa smejú.
Budem žiť s pocitom, a tak sa nastavím;
že blížiť Ti niekto! Hneď ho popravím.
Chcem byť tvoj tieň, ako odraz tvojej postavy;
chrániť aj pred Slnkom, keby bolo príliš takejto potravy.
V žilách mi prúdi tvoja láska;
a dýcham Ťa ako vzduch.
Si moja kráska, a radšej zomrieť, ako pre teba byť zloduch.“
Anonym