Eduard I. zvaný Eduard Dlháň a Kladivo na Škótov bol kráľ Anglicka od roku 1272 do roku 1307. Súčasne bol lordom Írska a v rokoch 1254 až 1306 vládol Gaskonsku ako vojvoda z Akvitánie vo funkcii vazala francúzskeho kráľa. Pred nástupom na trón bol bežne označovaný ako Lord Eduard. Ako najstarší syn Henricha III. bol od útleho veku zapojený do politických intríg za vlády svojho otca. V roku 1259 sa nakrátko postavil na stranu barónskeho reformného hnutia, ktoré podporilo Oxfordské ustanovenia. Po zmierení s otcom zostal lojálny počas celého následného ozbrojeného konfliktu, známeho ako Druhá barónska vojna. Po bitke pri Lewes bol rukojemníkom vzbúrených barónov, ale po niekoľkých mesiacoch utiekol a porazil barónskeho vodcu Simona de Montforta v bitke pri Eveshame v roku 1265. Do dvoch rokov bolo povstanie uhasené a keď sa Anglicko upokojilo, tak sa v roku 1270 pripojil k deviatej križiackej výprave do Svätej zeme. Akurát bol na ceste domov, keď ho v roku 1272 informovali o smrti svojho otca. Pomalým návratom sa v roku 1274 dostal do Anglicka a bol korunovaný vo Westminsterskom opátstve.
Veľkú časť svojej vlády strávil reformou kráľovskej správy a zvykového práva. Prostredníctvom rozsiahleho právneho vyšetrovania skúmal držbu niekoľkých feudálnych slobôd. Zákon bol reformovaný prostredníctvom série zákonov upravujúcich trestné a majetkové právo, avšak pozornosť kráľa sa čoraz viac upriamovala na vojenské záležitosti. Po potlačení menšieho konfliktu vo Walese v rokoch 1276 – 1277 reagoval na druhý konflikt v rokoch 1282 – 1283 dobytím Walesu. Potom nastolil anglickú nadvládu, postavil hrady a mestá na vidieku a osídlil ich Angličanmi. Po smrti následníka škótskeho trónu bol pozvaný, aby rozhodoval o dedičskom spore. Vyhlásil si feudálnu suverenitu nad Škótskom a napadol krajinu a nasledujúca Prvá škótska vojna za nezávislosť pokračovala aj po jeho smrti. Súčasne sa ocitol vo vojne s Francúzskom po tom, čo kráľ Filip IV. skonfiškoval Gaskonské vojvodstvo. Vojvodstvo bolo nakoniec obnovené, ale konflikt uvoľnil anglický vojenský tlak proti Škótsku. V polovici 90. rokov 13. storočia si rozsiahle vojenské kampane vyžadovali vysoké zdanenie, čo sa stretlo s laickým aj cirkevným odporom. Keď kráľ v roku 1307 zomrel, zanechal svojmu synovi Eduardovi II. vojnu so Škótskom a ďalšie finančné a politické bremená.
Edwardova temperamentná povaha a výška z neho robili zastrašujúcu postavu a často vyvolával strach vo svojich súčasníkoch, hoci si svojich poddaných vážil pre spôsob, akým stelesňoval stredoveký ideál kráľovského majstra ako vojaka, správcu a muža viery. Moderní historici sú v hodnotení Eduarda rozdelení; niektorí ho chválili za jeho prínos pre právo a administratívu, iní však kritizovali jeho nekompromisný postoj k jeho šľachte. Pripisuje sa mu veľa úspechov, vrátane obnovenia kráľovskej autority po vláde Henricha III. a zriadenia parlamentu ako stálej inštitúcie, ktorá umožnila funkčný systém zvyšovania daní a reformu zákona prostredníctvom zákonov. Zároveň je často odsudzovaný za vojny proti Škótsku a za vyhnanie Židov z Anglicka v roku 1290.
Wikipedia
“When you get rid of a turd, you do a good job.”
Remark upon appointing John de Warenne, 6th Earl of Surrey as Guardian of Scotland (1296), attributed to Edward in the Scalacronica, quoted in Michael Prestwich, Edward I (Yale University Press, 1997), p. 477
Speech (1277), quoted in Marc Morris, A Great and Terrible King: Edward I and the Forging of Britain (2009), p. 220