Príbeh o najdrahšom darčeku

Klenotník sedel pri svojom stolíku a roztržite sa pozeral na ulicu cez výklad malého elegantného obchodu, ktorý mu patril. Pred výkladom sa zastavilo dievčatko a pritlačilo si nos na sklo. Oči modré ako nebo sa rozžiarili, keď uvidela jeden z vystavených šperkov. Rozhodne otvorila dvere a ukázala na nádherný tyrkysový náhrdelník. „Chcem ho pre sestru ako darček. Môžete mi ho pekne zabaliť?“

Klenotník sa na svoju zákazníčku neveriaco zadíval. „Koľko máš peňazí?“ Dievčatko sa bez váhania postavilo na špičky a vysypalo na pult plechovú pokladničku. Vypadlo z nej pár drobných bankoviek, hrsť mincí, niekoľko mušličiek a kovových figúrok. „Bude to stačiť?“ opýtala sa hrdo. „Chcela by som kúpiť darček staršej sestre. Odkedy umrela mamička, stará sa o nás a nikdy nemá ani chvíľku pre seba. Dnes má narodeniny a z tohto darčeka bude mať určite veľkú radosť. Ten kameň má rovnakú farbu ako jej oči.“

Muž odišiel do zadnej časti obchodu a za chvíľu sa vrátil s krásnym červeno a zlato zdobeným darčekovým papierom, do ktorého starostlivo zabalil krabičku s náhrdelníkom. „Tu ho máš“, povedal dievčatku. „A daj naň pozor.“

Dievčatko hrdo vykročilo, akoby si nieslo poklad.

O hodinu na to vošla do klenotníctva mladá krásna dievčina. Mala nádherné modré oči a vlasy medovej farby. Položila na pult pred klenotníka balíček, ktorý on predtým s takou starostlivosťou pripravoval.

„Ten náhrdelník bol kupovaný u vás?“

„Áno, slečna.“

„Koľko stál?“

„To je vec dohody medzi zákazníkom a mnou. Táto informácia je dôverná.“

„Ale moja sestra mala len pár drobných! Nikdy by si taký náhrdelník nemohla dovoliť kúpiť!“

Klenotník zdvihol puzdro s náhrdelníkom, zatvoril ho, starostlivo zabalil a podal mladej žene.

„Vaša sestra ho zaplatila. Dala zaň viac, než by dal ktokoľvek iný – dala všetko, čo mala.“

Vzájomná láska je najkrajší dar, ktorý máme na svete…