Príbeh o matke a synovi

Po 21. rokoch manželstva, moja žena odo mňa chcela, aby som zobral na večeru inú ženu…

Povedala, „Ľúbim ťa, ale viem, že táto žena ťa ľúbi tiež a veľmi rada by s tebou strávila nejaký čas.“

Tá druhá žena, ktorú som mal navštíviť, bola moja mama, ktorá je už 19 rokov vdova.

Požiadavky mojej práce a tri deti mi umožnili ju navštíviť iba občas.

„Čo sa deje? Je všetko v poriadku?“ opýtala sa.

Moja mama je typ ženy, ktorá je podozrievavá ku neskorým večerným telefonátom alebo neočakávaným pozvaniam, ktoré sú poslami zlých správ.

„Myslel som si, že by bolo príjemné stráviť s tebou čas.“ odpovedal som.

„Iba my dvaja.“

Chvíľu nad tým rozmýšľala a povedala: „To by sa mi veľmi páčilo.“

V piatok po práci, ako som ju išiel vyzdvihnúť, som bol trochu nervózny.

Keď som dorazil k jej domu, všimol som si, že aj ona sa zdala nervózna.

Čakala vo dverách už oblečená v kabáte.

Mala natočené vlasy a oblečené šaty, ktoré mala na oslave posledného výročia svadby.

Žiarivo sa na mňa usmiala…

„Povedala som mojím priateľom, že idem von so svojím synom a boli ohúrení.“ povedala, ako si sadala do auta.

„Už sa nevedia dočkať, keď budem o tom rozprávať.“

Išli sme do reštaurácie, ktorá nebola nóbl, ale pekná a domácka.

Moja mama ma chytila za pažu tak, akoby bola najdôležitejšia žena v reštaurácii ten večer.

Ako sme sa posadili, musel som jej čítať menu.

Vedeľa prečítať iba veľké písmenká.

Keď som bol v polovici predjedál, zdvihol som pohľad a uvidel som mamu, ako na mňa uprene hladí.

Mala nostalgický úsmev na tvári.

„Ja som bola tá, čo ti musela čítať menu, keď si bol malý.“ povedala.

„Tak nadišiel čas, aby si si oddýchla a dovolila to mne na oplátku, urobiť pre teba.“ odpovedal som.

Počas večere sme mali príjemný rozhovor…

Nič výnimočné, skôr sme si dopĺňali informácie o udalostiach v našich životoch.

Tak sme veľa hovorili, že sme zmeškali film.

Ako sme neskôr dorazili k jej domu, povedala mi…

„Pôjdem s tebou znovu von, ale iba ak mi dovolíš, aby som ťa pozvala.“

Súhlasil som.

„Aká bola večera?“ spýtala sa ma manželka, keď som sa vrátil domov.

„Veľmi príjemná. Oveľa lepšia, ako som si vedel predstaviť.“ odpovedal som.

Niekoľko dní neskôr moja mama zomrela na infarkt.

Stalo sa to tak náhle, že som pre ňu nemohol nič urobiť.

Nejaký čas neskôr som poštou dostal obálku…

Obsahovala účet z reštaurácie z toho istého miesta, kde sme s mamou večerali.

A bola tam priložená poznámka…

„Zaplatila som tento účet vopred. Nebola som si istá, či tam budem môcť byť. Akokoľvek, zaplatila som za dve porcie…

… jednu pre teba a druhú pre tvoju ženu.

Nikdy si asi neuvedomíš, čo ten večer pre mňa znamenal…

… ľúbim ťa syn môj.

V tom momente som to pochopil.

Pochopil som, aké je dôležité v čase povedať… „Ľúbim ťa.“

A venovať našim milovaným čas, ktorý si zaslúžia.

Nič v živote nie je dôležitejšie, ako vaša rodina.

Dajte im čas, ktorý si zaslúžia…

… pretože nedá sa to stále odkladať „na inokedy alebo neskôr“.